Mnoho ludi sa cudovalo, preco som do svojeho planu zahrnula Ahmedabad. Vlastne sama som nevedela, co ocakavat, ale kedze toto mesto bolo na ceste, preco nie. A prijemne prekvapil 🙂
Nas vlak dorazil nieco pred 6. Mesto zivalo prazdnotou, typicky vecerny ruch indickych miest bol poznat len podla smetia na uliciach pred zatvorenymi obchodmi. Slnecne paprsky uz zacinali pomaly palit a osvetlovali obrovske brany, ktore ako jedine ostali po pevnosti, ktore v strede mesta kedysi stala. Sem sme sa dali odviezt riksou s nadejou, ze najdeme otvorenu restauraciu, kde si dame vydatne ranajky a umyjeme zuby 😉 Po polhodinke tulania sa sme objavili s pomocou nasej biblie (ako sme nazvali Lonely Planet India) v restauracii pekneho hotela, kde sme sa vydatne naranajkovali, umyli sa ako to islo, povegetili a naplanovali ako bude zhruba vyzerat nas den.
Prvou zastavkou bola Dada Hari Vav – Step Well, tazko popisat, akasi studna, hlboko pod zemou, ku ktorej viedli schodiska olemovane stlpami, povodne vystavane nielen ako zasobisko vody ale aj ukryt pred horucim letnym slnkom a aj akesi nabozenske miesto. Hned vedla sa nachadzala stara mesita, do ktorej nas zaviedol asi 100-rocny moslimsky dedusko, poukazoval nam vsetky zakutia, rezkymi skokmi vyliezol na strechu… my asi 5 minut za nim. Na streche nam ukazal svoju zbierku minci z cudzich krajin, co asi znamenalo: teraz by ste mohli zaplatit vstupne, tak mu Paul dal 50 britskych penci a spolu sme mu nechali 50Rs.
Ahmedabad teda zacal prekvapivo uzasne. Uplne nove zazitky, ine… nepopisatelne. Stare stavby, ziadni turisti, citili sme sa ako na vyprave po miestach, ktore nikto nikdy nenavstivil.
Pri prvej “studni” nas miestni nasmerovali na dalsiu, ktora sa nachadzala nedaleko. Hlavna ulica zrazu koncila a my sme sa znova ocitli na prahu slumu, kde nas vitali deticky a ukazovali nam smer, ktorym sa k studni dostaneme, rovno cez tenke ulicky slumu. Na konci tejto cesty lemovanej miniaturnymi pribytkami ludi (ku podivu nie velmi spinavymi) nas cakala druha “studna”, avsak v uplne inom style ako prva. Tato, pravdepodobne zhruba rovnako stara (cca500 rokov), sluzi ako hinduisticky chram plny sosiek bohov, oltarov a klasicky gycovych dekoracii a obrazkov, ci oblecenia bozikov.
Ahmedabad je nazyvany Manchestrom Indie, pretoze je tiez od davnych cias znamy vyrobou textilii, preto sme sa vybrali navstivit udajne velmi pekne muzeum textilii. Bolo vsak v tento den zavrete a tak sme sa trochu sklamani posunuli v plane o krok dopredu a nasmerovali uja riksiaka do Ghandhi Ashram, do domu, v ktorom niekolko rokov posobil Mahathma Ghandhi, a okolo ktoreho dnes vyrastla pekna expozicia dokumentujuca jeho zivot. Cestou sem som z rikse zahliadla prekrasny chram, a tak sme zastavili a narychlo nim prebehli. Prave v nom prebiehal vesely ritual, co sudim podla hudby, ktora sa zvnutra sirila a na ceste von nas zaskocil chlapik davajuc nam do ruky kazdemu 2Rs. Po chvilke zmateneho dohadovania sa sme sa dozvedeli, ze to je dnesny dar od boha chramu, pre jeho navstevnikov! Tak prvy krat sa v Indii stava, ze nepytaju peniaze na ulici, ci v chrame odo mna, ale dokonca ja dostavam… a este aj od boha!!
Z Ghandhiho Ashramu nas hlad zaviedol do nasou bibliou odporucaneho miesta s tradicnym Gujarati Thali. Thali je pokrm servirovany na velikej tacke s mnohymi malymi mistickami, kde vam v momente ako sa usadite zaradom casnici nakladaju rozne maglajziky, ako dal (kasa zo strukovin), paneer (indicky syr) v roznych omackach, … dalej si nespomeniem, vecer vlozim video, kde popisujem, co jem 🙂 … plus chapati, poori, papady a ine typy chlebikov. Nechyba dezert, mangovy dzus, pickles (akesi zavaraniny, vacsinou mango, vyborne su lime pickles… musim doniest domov!) atd atd… Najvacsou vyhodou samozrejme je, ze za 80Rs k vasemu stolu sa budu casnici podchvilou vracat a ponukat doplnenie cohokolvek a kolkokolvek len vas zaludok zvlada. Mnaaaam!!!
Najedeni sme sa vybrali navstivit jeden z najznamejsich chramov Ahmedabadu Hathee Singh alebo Jain Temple. Ked sme k nemu dorazili, nedalo nam nesmiat sa, ked sme zistili, ze je to presne ten isty, v ktorom nam jeho boh venoval 2 Rs a uznali sme za vhodne ho uz druhykrat nenavstivit, kedze by sme mohli vzbudit dojem, ze nam ide o ten dar 😀
Po kratkej potulke miestnym trhom preplnenym junkom rozneho druhu a preskumanim centralnej mesity Ahmedabadu Jama Mosquid sme sa pred horucim a suchym vzduchom ukryli v Coffee Day, schladili sa ladovym cajom, dobili si baterky aj telesne aj tie do fotakov (ja som vykseftovala do svojeho Olympusu presne pasujucu “100% good brand Amigo” s nabijackou, ktora dnes funguje len s gumickou na vlasy = 3000Rs)
Po oddychu – nieco pred 6 – kedze sme vycerpali takmer vsetky pamiatky v centre stareho Ahmedabadu, sme sa rozhodli zajst na miesto nazyvane Sharkhej Rosa na samom kraji mesta, ktore v knihe popisuju ako zbytky islamistickeho mestecka. No co, ved uvidime, casu sme mali do naseho vlaku 11:30 habadej! Trosku nas vytocil vodic rikse ked od nas pytal 150Rs… taxametre v ahmedabade (ako aj v bombayi) sice existuju, ale kedze su stare, prepocitava sa skutocna cena podla isteho koeficientu, na ktory sme cely den neprisli, kedze kazdy vodic nam pocital asi inak a az teraz sme na tuto nevedomost doplatili… doslova 🙂 No napriek tomu vylet stal za to. Ked sme vystupali po schodikoch otvoril sa pred nami celkom pekne udrovany areal s velikanskou stvorcovou nadrzou uprostred, k vode viedli schody zo vsetkych stran a okolo nadrze boli ruiny urcite prekrasnych budov, stlporadi a presne oproti rozsiahly komplex mesity. Do mesity samozrejme vpustili len Paula, mne dovolili cez velke dvere nazriet, takze som videla ako Paula akousi metlou “posvatil” moslimsky “knaz” pri hrobke isteho pana, okolo ktorej komplex vystavali. Ked ako dar pre naozajnetusimkoho Paul vkladal do nadoby 50Rs tou istou metlou dostal po hlave znova so slovami: “no 50!! 100!!!” No a ked to povie moslim, veskery respekt 🙂 sup o 50 viac, a chytro von! 🙂
A uz sme sedeli v riksi na stanicu… Hura Udaipur! No tu sa nase cesty s Paulom mali rozdelit…
LuciaInIndia 
Pridaj komentár